Posledné tri dni asi 1300km ostrým tempom (záťažové testy na trip do Rumunska v plnom prúde

). Najextrémnejším bola hodina a pol diaľničnej jazdy v 35°C a viac, pri ustálených 160km/h (takže ZV-BA 1hod 15min). Ak nezaklepe po tomto, tak už nikdy

.
Horší bol ale zážitok z Poľska, kedy sa pri návrate z Krakova pri rozbiehaní z jednej z križovatiek začal z prednej nápravy ozývať kovový zvuk a celé auto sa poriadne triaslo. A zvuk nie ako dva klinčeky, ale ako keď vám po náprave jebú kladivom.

.
Prvá myšlienka - diferenciál v pi*i, hneď za ňou myšlienka - poloos v pi*i. Takže žiadna drobnosť. Už som čakal len poslednú ranu a odstavenie na krajnici. Studený pot pri myšlienke večerného zháňania odťahovky a ešte studenší pri myšlienke na jej platenie. Vidím peknú plochu pri ceste, odstavím to, pozerám pod auto, okrem špičkovej talianskej techniky nevidím nič nezvyčajné. Čo som aj mohol čakať. Chvíľu rozmýšľam, kamarátka, ktorú som viezol hovorí - skontroluj kolesá. Na pol sekundy v mojej hlave - to je sprostosť, čo by malo byť kolesám? Chytím pravé predné, zalomcujem - nič. Blížim sa k ľavému prednému, zdá sa mi, že má nejaký divný uhol, zalomcujem ním, vôľa asi 1cm, na prvý pohľad úplne povolené. Beriem kľúč, doťahujem. Všetky štyri šrouby povolené tak, že by som ich vytočil prstami =D> . A to som sa chvíľu predtým čudoval, že sa mi auto na diaľnici začína triasť pri 120km/h, aj keď predtým to nerobilo…
Takže buď sa stala náhoda na n-tú a same sa povolili štyri šrouby naraz (a totáne znenazdajky, lebo s kolesami nebolo posledných pár mesiacov robené nič), alebo ma niekto chce zabiť, alebo mi niekto chcel ukradnúť kolesá, len mu to nevyšlo. U mňa vyhráva možnosť č. 3.
